Stručná história nášho mesta

Najstaršie stopy po osídlení územia dnešného mesta siahajú až do mladšej doby kamennej (6000 – 2900 pr. n. l.). Nálezy troch pokladov bronzových šperkov vedú k predpokladu, že v priestore Rimavskej Soboty existovali v strednej a mladšej dobe bronzovej (15. – 7. stor. pr. n. l.) dielne na výrobu bronzových predmetov. Ďalšie archeologické pamiatky dokladujú prítomnosť ľudí na tomto území v staršej dobe železnej (7. – 3. stor. pr. n. l.). Po Keltoch (3. – 1. stor. pr. n. l.) a Germánoch (1. – 4. stor.) prešlo v období sťahovania národov (5. – 6. stor.) tadiaľto viacero skupín rozličného etnického pôvodu. Napokon sa tu natrvalo usadili Slovania.Z viacerých náznakov možno predpokladať, že prevažne roľnícke slovanské (slovenské) obyvateľstvo sa v oblasti Rimavskej Soboty udomácnilo v 7. – 8. stor. O nasledujúcom vývine tohoto osídlenia svedčia napríklad esovité záušnice, hlásiace sa do veľkomoravského obdobia (9. stor.), či slovenské motívy názvov miestnych osád “zakonzervovaných” v ich maďarských variantoch (Mučín, Trnovec, Gač, Techan a i.). 
Od začiatku 10. stor. prenikali zo stredného Poiplia do tohoto priestoru vojenské skupiny staromaďarských kmeňov. Maďarskí pastieri – dobytkári sa tu nastálo usadzovali však až od polovice 11. storočia. A postupne i oni prechádzali na roľnícky spôsob života. Stredoveká Rimavská Sobota vznikla asi v 2. pol. 11. stor. okolo trhového miesta pri kostole sv. Jána Krstiteľa, kde sa konali pravidelné sobotné trhy. Táto lokalita mala už predtým funkciu náboženského a obchodného strediska pre osady Mučín, Trnovec, Gač, Techan, Sobôtka, Rimava (teraz Tomašová) a Kurinec, ktoré ležali v jeho blízkosti. Mnohí obyvatelia opustili neskôr (v 11. – 14. stor.) tieto osady a prešli bývať do Soboty, v ktorej dúfali nájsť lepšie podmienky nielen pre svoje materiálne a duchovné potreby, ale aj pre osobnú a majetkovú bezpečnosť.

Najstaršia písomná zmienka o Rimavskej Sobote v podobe “Rymoa Zumbota” pochádza z roku 1271 a svedčí už o jej nadregionálnom trhovom význame. Prvým písomne doloženým feudálnym pánom Rimavskej Soboty bol kaločský arcibiskup. V 13. stor. sa stala zároveň sídlom hradského špána (“comes curialis”), ktorý odtiaľto spravoval nielen samotnú Rimavskú Sobotu, ale i ostatné arcibiskupove majetky na strednom a hornom povodí Rimavy, tvoriace osobitnú hospodársko - správnu jednotku tzv. Rimavské španstvo (“Comitatus de Rymua”). V roku 1334 sa novým vlastníkom Rimavskej Soboty stal Tomáš Sečéni (v tom čase sedmohradský vojvoda a solnocký župan). Získal ju spolu s ostatnými okolitými dedinami od kaločského arcibiskupa výmenou za svoje majetky v Báčskej s Sriemskej stolici. Na základe žiadosti vojvodu Tomáša vydal kráľ Karol Róbert v roku 1335 Rimavskej Sobote privilegiálnu listinu, ktorou jej udelil budínske mestské právo. V roku 1387 navštívil Rimavskú Sobotu kráľ Žigmund Luxemburský. Pri tejto príležitosti jej daroval erb, ktorý tvorí na striebornom štíte čierna orlica s červenou zbrojou (zobák, jazyk, pazúre). Z erbových farieb je odvodená aj súčasná čierno - červeno - biela vlajka mesta. 
Od začiatku 15. stor. sa z hľadiska právnej kategorizácie miest vyvíjala Rimavská Sobota ako zemepanské mesto – mestečko (“oppidum”). V rokoch 1447, 1451 a 1452 bola dejiskom mierových rokovaní medzi Jánom Jiskrom, zastupujúcim nároky maloletého kráľa Ladislava V., a správcom Uhorského kráľovstva Jánom Huňadym. V prvej polovici 15. storočia došlo však aj k jej významnému hospodárskemu rozvoju, začali vznikať prvé cechy – kožušnícky, valchársky, mäsiarsky. V roku 1460 zomrel posledný mužský potomok z rodu Sečéniovcov Ladislav II. a Rimavská Sobota sa prostredníctvom jeho dcér dostala ako dedičstvo do vlastníctva Lošonciovcov a Orságovcov z Gutu. V nasledujúcich desaťročiach pribudli v meste ďalšie cechy. Pozoruhodný je najmä združený cech zlatníkov, kováčov, sedlárov, remenárov, zámočníkov, brusičov a debnárov, ktorý sa sformoval v roku 1479 ako tzv. oltárne bratstvo sv. Michala Archanjela. V roku 1506 zachvátil Rimavskú Sobotu zničujúci požiar, najväčší v jej dejinách. Aby sa mohla z jeho dôsledkov pozviechať, oslobodil ju kráľ Vladislav II. na dobu ôsmich rokov od všetkých daní a dávok. Neskôr jej potvrdil aj výsady, ktoré dostala v minulosti od jeho predchodcov. Samotní Rimavskosobotčania si z nich cenili najmä oslobodenie od akýchkoľvek mýt, ciel a iných cestných poplatkov na celom území Uhorského kráľovstva z roku 1512. V rámci nasledujúcej obnovy dostalo rimavskosobotské námestie štvorcový tvar a k nemu priliehajúcu pravidelnú sústavu ulíc, ktorá sa v jadre zachovala až do 20. stor. 
Sľubný vývoj Rimavskej Soboty prekazil vpád Turkov, ktorí ju obsadili už v roku 1553. Od roku 1555 až do roku 1593 ju potom ovládali z neďalekej vodnej pevnosti Sobôtka, v ktorej zriadili aj sídlo správneho okresu – tzv. rimavskosobotskej náhije. Druhé obdobie tureckej okupácie mesta sa začalo v roku 1596 a trvalo až do roku 1686. Z tých čias sa v Rimavskej Sobote zachovala jedinečná zbierka 256 tureckých listín a listov, ktoré súvisia najmä s jej vtedajšími poplatnými povinnosťami. O nepriaznivých dôsledkoch tureckého panstva výrečne svedčia zdaniteľné porty, ktoré z počtu 127 v roku 1542 klesli na púhych 12 v roku 1648. Z hľadiska uhorského feudálneho práva získali Rimavskú Sobotu koncom 16. stor. Forgáčovci a Séčiovci. V tomto období a potom až do polovice 19. stor. sa v latinských písomných dokumentoch označuje spravidla ako privilegované mesto, respektíve mestečko (“oppidum privilegiatum”). V 17. storočí prešlo Rimavskou Sobotou niekoľko výprav protihabsburských povstalcov. V jej chotári táborilo vojsko Gabriela Betlena (1626) i Juraja Rákociho (1645). Z hospodárskeho hľadiska mali dôležitú úlohu jarmoky, ktorých tu bolo do roka až osem. Od 80-tych rokov 17. storočia sa zvýšil význam Rimavskej Soboty ako politického, neskôr tiež správneho centra Malohontského dištriktu. 
Určitý úpadok priniesli mestu dôsledky porážky povstania Františka II. Rákociho (1711). Ale inak bolo 18. storočie po dlhom čase pre Rimavskú Sobotu opäť obdobím hospodárskeho a spoločenského rozkvetu. Kráľ Karol III. jej formou privilégia potvrdil právo na výčap pálenky (1725), právo meča (1735) a ďalšie výsady. Popredné miesto v jej živote patrilo remeselníckym cechom. Okrem už spomínaných výrobcov ich tu mali zriadené garbiari, hrnčiari, na Slovensku ojedinelí čutoráši, tkáči, čižmári, ševci, krajčíri a iní. Začiatky týchto cechov, podobne ako v prípade miestneho kupeckého cechu, siahali vo väčšine do predchádzajúceho storočia. Rimavská Sobota sa v roku 1747 vykúpila z poddanskej závislosti od Forgáčovcov a v 90. rokoch 18. storočia aj od Koháriovcov, ktorým tu vtedy patrili zemepanské práva po Séčiovcoch. Od toho času sa označovala ako slobodné privilegované mesto. V roku 1769 prepadli rimavskosobotskí kalvíni procesiu katolíkov, lebo sa nazdávali, že chcú zaujať ich kostol. Za trest im ho potom kráľovná Mária Terézia roku 1771 dala zbúrať a na jeho mieste postaviť nový katolícky chrám. V čase jozefínskej reformy verejnej správy sa Rimavská Sobota stala sídlom prvej Gemersko - malohontskej stolice (1786 – 1790). 
Počas návratu z bitky pri Slavkove prenocoval roku 1805 v Rimavskej Sobote so svojimi vojakmi ruský generál M. Kutuzov. V roku 1831 zachvátila mesto epidémia cholery, ktorá si vyžiadala 231 mŕtvych. Počas revolúcie v roku 1848 vystrojila Rimavská Sobota pre uhorskú vládu 220 vojakov a 28 príslušníkov národnej gardy. Vo februári 1849 táborilo v meste niekoľko dní rakúske cisárske vojsko na čele s generálom F. Schlikom. V auguste tu zasa pôsobili slovenskí dobrovoľníci pod velením plukovníka H. Lewartowského. Po nástupe Bachovho absolutizmu sa Rimavská Sobota stala druhýkrát správnym strediskom Gemersko - malohontskej, respektíve Gemerskej stolice (1850 – 1860). Tretí raz nadobudla funkciu úradného sídla Gemera - Malohontu v roku 1883 a mala ju potom až do konca župného zriadenia v roku 1922. Na samom začiatku 20. stor. vznikla v Rimavskej Sobote konzerváreň (1902), ktorá predznamenala neskorší rozvoj tunajšieho potravinárskeho priemyslu. V máji a októbri 1918 vypukli živelné vzbury vojakov miestnej posádky. Po vzniku ČSR obsadil v januári 1919 Rimavskú Sobotu prápor 32. pluku československých talianskych legionárov. Ale už koncom mája do nej vstúpila Maďarská červená armáda a následne vzniklo mestské direktórium. Od 5. júla 1919 sa dostalo mesto opäť pod kontrolu československého štátu. Zmena tohto stavu nastala od novembra 1938 do decembra 1944, keď v dôsledku Viedenskej arbitráže okupovalo Rimavskú Sobotu horthyovské Maďarsko. Rimavskú Sobotu oslobodili 21. decembra 1944 vojská 240. streleckej divízie II. ukrajinského frontu. Po oslobodení, najmä však v druhej polovici 20. stor. došlo k prudkému vzostupu hospodárskeho, sídelného i spoločenského života Rimavskej Soboty. Počet jej obyvateľov vzrástol z 9 160 v roku 1948 na 25 507 v roku 1998. Vznikol rad nových výrobných podnikov – mliekáreň (1948), tabaková továreň (1957), cukrovar (1966), pivovar (1967), mäsokombinát (1977), mlyn a pekáreň (1980) a iné. Po roku 1989 niektoré z nich upadli, niektoré, ako napríklad mäsospracovateľská akciová spoločnosť Tauris, sa ďalej dynamicky rozvíjajú.